O dátume narodenia a detstve svätého Jána Nepomuckého nie sú nijaké historické doklady. Podľa údajov z jeho neskoršieho života možno predpokladať, že sa narodil okolo roku 1350 v obci Pomuk v juhozápadných Čechách. Prímenie Nepomucký vzniklo neskorším chybným čítaním starého latinského výrazu De Pomuk (Pomucký), z ktorého sa utvoril NEPOMUK (Nepomucký).
Priame historické dokumenty o Jánovi Nepomuckom sa zjavujú od roku 1370, keď vyhotovuje a podpisuje úradné listiny ako verejný notár v kancelárii pražského arcibiskupa. Až do roku 1380 bol notárom na generálnom vikariáte pražského arcibiskupstva. Pravdepodobne koncom tohto roku bol vysvätený za kňaza a stal sa farárom v pražskom Kostole sv. Havla.
V roku 1381 dosiahol bakalarát (nižší akademický stupeň) na pražskej univerzite. Na ďalšie štúdium odišiel do Talianska na Padovskú univerzitu , kde v roku 1387 dosiahol doktorát cirkevného práva.
Po návrate do Prahy sa stal kanonikom Vyšehradskej kapituly. V tom čase v Čechách vládol kráľ Václav IV. syn slávneho Karola IV. Na rozdiel od svojho otca chýbala mu však ušľachtilosť, rozvážna múdrosť ako aj úcta ku kresťanským zásadám a cirkevným predpisom.
Jeho opakom bol pražský arcibiskup Ján z Jenštejna, ktorý bol cirkvi oddaný služobník a vo svojej zásadovosti neváhal vystúpiť aj voči kráľovi. Takto zákonite vznikalo napätie, ktoré sa kráľovou neústupčivosťou stále zvyšovalo. V tejto situácii v roku 1389 odišiel z arcibiskupstva generálny vikár a na jeho miesto bol vymenovaný doktor cirkevného práva Ján z Pomuku.
V roku 1393 sa situácia medzi kráľom a pražským arcibiskupstvom vyhrotila, keď bez kráľovho schválenia ( v tom čase bol mimo Prahy) bol pražským arcibiskupom za nového opáta benediktínskeho opátstva v Kladuboch zvolený opát Olen. Ján z Pomuku, ktorý bol arcibiskupským generálnym vikárom, 10.marca 1393 potvrdil platnosť tejto voľby. Tento ukončený cirkevný akt kráľa Václava po návrate do Prahy tak rozčúlil, že sa vyhrážal smrťou arcibiskupovi a jeho úradníkom.
Arcibiskup s členmi svojho sprievodu prišiel 20. marca 1393 z Roudnice do Prahy aby s kráľom našli zmierlivé riešenie. Namiesto toho kráľovi ozbrojenci zajali štyroch najbližších spolupracovníkov arcibiskupa, medzi nimi aj Jána z Nepomuku a odviedli ich do mučiarne na staromestskú radnicu. Arcibiskup odišiel do Talianska odovzdať správu pápežovi.
Zo štyroch uväznených cirkevných hodnostárov sa kráľov záujem sústredil na Jána z Nepomuku. Sám schytil fakľu a neuspokojil sa, až kým neprepálil nešťastnému vikárovi bok. Z celého mučenia, ktorého sa zúčastnil kráľ je vidieť, že popri túžbe po pomste sa za každú cenu chcel dozvedieť čosi, čo ho zvlášť zaujímalo. Zo zachovaných dokumentov sa nedá zistiť, čo sa vypytoval kráľ na staromestskej radnici. Očití svedkovia, ktorí Jána prežili sa museli prísažne zaviazať, že nič neprezradia. Túto prísahu dodržali až do smrti. Faktom však ostáva, že medzi ľudom sa rozšírila mienka, že kráľ sa chcel od vikára Jána z Pomuku dozvedieť niečo, čo mu kráľovná mohla prezradiť iba pod pečaťou spovedného tajomstva. Kráľ sa teda od Jána nedozvedel, čo chcel a Ján za to zaplatil životom. Kým jeho spoločníkov prepustili na slobodu, jeho polomŕtveho vyvliekli na Karlov most a odtiaľ ho zviazaného hodili do rieky Vltavy. Bol štvrtok 20.marca 1393 okolo deviatej hodiny večer.
Podľa Zlatokorunskej latinskej kroniky z polovice 15. storočia bolo Jánovo telo v rieke do 17. apríla. Vtedy ho vylovili a prechodne pochovali v blízkom Kostole svätého Kríža. Neskôr ho preniesli do Katedrály svätého Víta, kde ho pochovali v pravej bočnej lodi.
Jána z Pomuku hneď po smrti mnohí pokladali za mučeníka. Vtedajší arcibiskup Ján z Jenštejna v spise z júla 1393, v ktorom podáva správu pápežovi Bonifácovi IX., nazýva zabitého vikára martyr sanctus – svätý mučeník. Arcibiskupov životopisec uvádza, že po smrti Jána z Pomuku sa stali zázraky.
Tzv. Česká kronika, ktorá zachytáva udalosti z rokov 1348 – 1411 a najstarší rukopis Starých letopisov českých dávajú do spojitosti s utopením arcibiskupovho vikára takmer úplné vyschnutie rieky Vltavy, zapríčinené katastrofálnym suchom v roku 1393.
Kroniky z polovice 15. storočia píšu o zvláštnej ochrannej mreži okolo jeho hrobu. V polovici 16. storočia dávajú okolo hrobu novú ozdobnú mrežu s latinsko – českým nápisom, v ktorom sa označuje Ján ako mučeník spovedného tajomstva.
Úcta k pražskému mučeníkovi vzrástla v druhej polovici 16. storočia, keď po 140 – ročnom osihotení bol znovu obsadený pražský arcibiskupský stolec. Postupne vznikali rozličné maľby a sochy, ktoré už jednoznačne uvádzali Jána Nepomuckého ako mučeníka spovedného tajomstva. Na žiadosť pražských arcibiskupov a rakúskych panovníkov sa v Ríme začal kanonizačný proces. V súvislosti s procesom svätorečenia bol 16. apríla 1719 otvorený mučeníkov hrob a vykonaná prehliadka jeho telesných pozostatkov. Všetko sa robilo v prítomnosti úradnej komisie, v ktorej okrem očitých svedkov a odborníkov bolo aj 5 významných lekárov. Pri vyberaní kostí z hrobu a pri ukladaní na stôl, vypadol z lebky hlinou obalený kus hmoty. Po jeho očistení a narezaní nožom prítomní lekári vyhlásili, že je to dobre zachovaný ľudský jazyk. Relikviu uložili do strieborného puzdra.
V roku 1720 bol Ján Nepomucký vyhlásený za blahoslaveného. Pri opakovanej prehliadke o 6 rokov neskôr – 27. januára 1725 zistili, že jazyk sa medzičasom zosušil a nadobudol šedohnedú farbu. Po vyňatí zo schránky však v prítomnosti 19 úradných svedkov pomaly asi do troch štvrtín navrel a získal sviežu purpurovú farbu ako pri prvom náleze. Jazyk uložili do zvláštneho relikviára, kde bol predmetom úcty veriacich. Na základe týchto skutočností bol v roku 1729 Ján Nepomucký vyhlásený za svätého.
Literatúra:
Blízki Bohu i ľuďom (životopisy svätých) – Rajmund Ondruš S.J.
